Československý vlčiak

Československý vlčiak (aj československý vlčiak, český vlčiak, vlčiak, čes. československý vlčák, angl. Československý vlčiak) je všestranné plemeno vyvinuté v polovici 20. storočia v Československu. Výsledkom experimentu, pokusu zistiť, či je možné krížiť psa a vlka, sa z vlka stalo zdravé, samostatné plemeno. Majú výrazne lepší zdravotný stav ako iné čistokrvné plemená, no sú oveľa náročnejšie na výcvik.

História plemena

O histórii plemena sa vie oveľa viac ako o iných čistokrvných psoch, keďže išlo o súčasť vedeckého experimentu uskutočneného v polovici 20. storočia. V roku 1955 sa o možnosť kríženia vlka a psa začala zaujímať vláda Československa.

V tom čase ešte nebol vedecky dokázaný pôvod psa od vlka a ako alternatíva sa uvažovalo o iných zvieratách: kojotoch, šakaloch a vlkoch červenom.

Československí vedci verili, že ak sú vlk a pes príbuzní, môžu sa ľahko krížiť a dať plnohodnotné, plodné potomstvo.

Existuje mnoho príkladov, keď sa dva druhy môžu navzájom krížiť, ale ich potomstvo bude sterilné. Napríklad mulica (kríženec koňa a osla) alebo liger (kríženec leva a tigra).

Aby otestovali svoju teóriu, rozhodli sa spustiť vedecký experiment pod vedením podplukovníka Karla Hartla. Boli pre neho odchytení štyria karpatskí vlci (druh vlka bežný v Karpatoch).

Dostali mená Argo, Brita, Lady a Sharik. Na druhej strane bolo vybraných 48 zástupcov Nemecký ovčiak, z najlepších pracovných liniek vrátane legendárnej Linky Z Pohraniční Stráže.

Potom sa intenzívne krížili psy a vlky. Výsledky boli pozitívne, keďže vo väčšine prípadov bolo potomstvo plodné a mohlo splodiť potomstvo. Úrodné boli medzi sebou krížené v nasledujúcich desiatich rokoch a medzi nimi neboli žiadne sterilné.

Títo kríženci dostali zvláštny charakter a vzhľad, podobali sa skôr na vlkov ako na psy.

Samotný nemecký ovčiak je však vzhľadom k vlkovi jedným z najbližších psích plemien. Okrem toho vlci len zriedka štekali a boli oveľa menej vycvičiteľní ako čistokrvní psi.

Začali sa volať československý vlk alebo vlk, wolfund.

V roku 1965 sa šľachtiteľský pokus skončil, vláda Československa bola s výsledkami spokojná. Armáda a polícia v tejto krajine vo veľkej miere využívali psov na svoje účely, najmä nemeckých ovčiakov.

Žiaľ, často sa medzi sebou krížili, čo viedlo k rozvoju dedičných chorôb a zhoršeniu pracovných vlastností. Jedným z cieľov experimentu bolo otestovať, či vlčia krv zlepší zdravie plemena a ovplyvní správanie. Koncom 60. rokov československí pohraničníci využívali na hraniciach vlčiakov, slúžili v polícii a armáde.

Výsledky experimentu boli také pôsobivé, že súkromné ​​aj štátne škôlky začali chovať československého vlčiaka.

Snažili sa posilniť výsledok a zabezpečiť, aby boli zdraví a empatickí ako vlci a vycvičiteľní ako nemecký ovčiak. Plný úspech sa nepodarilo dosiahnuť ani po rokoch.

Na jednej strane je český vlk zdravší ako väčšina čistokrvných psov, na druhej strane je oveľa náročnejší na výcvik ako oni. Československí tréneri im dokázali nacvičiť väčšinu povelov, ale vyžadovalo to obrovské úsilie a zostali oveľa menej vnímaví a ovládateľní ako ostatní psi.

V roku 1982 Československá kynologická spoločnosť plemeno plne uznala a udelila mu štatút národného.

Až do začiatku 90. rokov bol československý vlčiak mimo svojej vlasti prakticky neznámy, hoci niektorí boli v komunistických krajinách. V roku 1989 sa Československo začalo približovať k európskym krajinám av roku 1993 sa rozdelilo na Českú republiku a Slovensko.

Plemeno získalo na popularite, keď ho v roku 1998 uznala Medzinárodná kynologická federácia (ICF). Toto uznanie výrazne zvýšilo záujem o plemeno a začalo ho dovážať do iných krajín.

Hoci československý vlčiak pochádza z Československa, podľa štandardov ICF môže štandard plemena kontrolovať iba jedna krajina a uprednostňuje sa Slovensko.

Vlčiaky prišli do Ameriky v roku 2006, United Kennel Club (UKC) plemeno plne uznal, ale AKC plemeno neuznala dodnes.

V roku 2012 ich bolo v krajine asi 70, ktorí žili v 16 štátoch. K januáru 2014 ich bolo najviac v Taliansku (do 200), v Českej republike (asi 100) a na Slovensku (asi 50).

Na rozdiel od iných moderných plemien zostáva väčšina československých vlčiakov pracovnými psami, najmä v Českej republike, na Slovensku a v Taliansku. Móda u nich však prechádza, do služby sa vyberajú ovládateľnejšie a vycvičenejšie psy.

Je pravdepodobné, že v budúcnosti to budú výlučne spoločenské psy. Napriek tomu, že popularita tohto plemena rastie, vlčí psi zostávajú v iných krajinách pomerne vzácni.

Popis

Československý vlk je takmer identický s vlkom a je mimoriadne ľahké si ho s ním pomýliť. Rovnako ako vlci sú pohlavne dimorfní. To znamená, že samce a samice sa výrazne líšia veľkosťou.

Vlčiaky sú menšieho vzrastu ako ostatné hybridy vlčiaka a psa, ale to je spôsobené tým, že v chove bol použitý karpatský vlk, ktorý je sám o sebe malý.

Psy v kohútiku dosahujú 65 cm a vážia 26 kg, sučky 60 cm a vážia 20 kg. Toto plemeno by malo vyzerať prirodzene, bez výrazných znakov. Sú veľmi svalnaté a atletické, no tieto črty sa skrývajú pod hustou srsťou.

Podobnosť s vlkom sa prejavuje v stavbe hlavy. Je symetrický, v tvare tupého klina. Stop je hladký, takmer nepostrehnuteľný. Papuľa je veľmi dlhá a o 50 % dlhšia ako lebka, ale nie je príliš široká. Pevné pysky, silné čeľuste, nožnicový alebo rovný zhryz.

Oválny nos, čierny. Oči malé, šikmo posadené, jantárové alebo svetlohnedé. Uši sú krátke, trojuholníkové, vzpriamené. Sú veľmi mobilné a jasne vyjadrujú náladu a pocity psa. Psí dojem – divokosť a sila.

Stav srsti do značnej miery závisí od ročného obdobia. V zime je srsť hustá a hustá, najmä podsada.

V lete je oveľa kratší a menej hustý. Mal by pokrývať celé telo psa, a to aj na miestach, kde ho iné čistokrvné plemená nemajú: v ušiach, na vnútornej strane stehien, v miešku.

Jeho farba je podobná ako u karpatského vlka, zónová, od žltošedej po striebornosivú. Na tvári je malá maska, na krku a hrudi je srsť mierne tmavšia. Zriedkavejšia, ale prijateľná farba je tmavošedá.

Pravidelne sa vlčiaky rodia s alternatívnymi farbami, napríklad čiernou alebo bez masky na tvári. Takéto psy nemôžu byť povolené na chov a výstavy, ale zachovávajú si všetky vlastnosti plemena.

Charakter

Postava českého vlka je krížencom domáceho psa a divokého vlka. Má veľa vlastností, ktoré sú vlastné vlkom a nie sú vlastné psom.

Napríklad prvé teplo sa vyskytuje v prvom roku života a potom raz za rok. Hoci väčšina psov je v ruji dva až trikrát do roka.

Na rozdiel od čistokrvných plemien je chov vlčiakov sezónny a šteniatka sa rodia prevažne v zime. Okrem toho majú veľmi silnú hierarchiu a stádový inštinkt, neštekajú, ale zavýjajú.

Vlka sa dá naučiť štekať, ale je to pre neho veľmi ťažké. A sú tiež veľmi nezávislé a potrebujú oveľa menej ľudskej kontroly ako iné plemená. Rovnako ako vlk, aj československý vlčiak je nočný a väčšina z nich je aktívna v noci.

Títo psi môžu byť veľmi lojálni členovia rodiny, ale ich jedinečná povaha ich robí nevhodnými pre každého.

Plemeno sa vyznačuje silnou náklonnosťou k rodine. Je taká silná, že väčšinu psov je ťažké, ak nie nemožné, odovzdať iným majiteľom. Majú tendenciu milovať jednu osobu, hoci akceptujú iných členov rodiny.

Neradi vyjadrujú svoje city a sú zdržanliví aj so svojimi. Vzťahy s deťmi sú kontroverzné. Väčšina je v poriadku s deťmi, najmä ak s nimi vyrastali. Malé deti ich však môžu podráždiť a neznášajú drsné hry.

Mimozemské deti musia byť s týmito psami veľmi opatrní. Pre deti je najlepšie staršie, od 10 rokov.

Keďže títo psi potrebujú špeciálny prístup a výcvik, budú veľmi zlou voľbou pre začínajúcich chovateľov psov. V skutočnosti ich potrebujú získať len tí, ktorí majú skúsenosti s chovom serióznych, dominantných plemien.

Uprednostňujú spoločnosť rodiny pred spoločnosťou cudzích ľudí, ktorým sú prirodzene podozrievaví. Včasná socializácia je pre vlka absolútne nevyhnutná, inak sa rozvinie agresivita voči cudzím ľuďom.

Ani tí najpokojnejší psi nie sú nikdy spokojní s cudzími ľuďmi a určite ich nebudú vrelo vítať. Ak sa v rodine objaví nový člen, zvyknúť si môže roky a niektorí si nezvyknú nikdy.

Československé vlkodavy sú veľmi teritoriálne a empatické, čo z nich robí výborných strážcov, ktorých vzhľad dokáže každého odplašiť. Túto úlohu však zvládajú lepšie rotvajlerov alebo Cane Corso.

Zažívajú všetky formy agresie voči iným psom, vrátane teritoriálnej, sexuálnej a dominancie. Majú tuhú sociálnu hierarchiu, ktorá vyvoláva konflikty, kým sa neetablujú.

Po vybudovaní hierarchie však dobre vychádzajú najmä s vlastným druhom a tvoria kŕdeľ. Aby ste sa vyhli agresii, je najlepšie ich chovať so psami opačného pohlavia.

Sú draví ako vlci. Väčšina bude prenasledovať a zabíjať iné zvieratá: mačky, veveričky, malé psy. Mnohí sa dokonca vyhrážajú tým, s ktorými prežili svoj život od narodenia, a o cudzích nie je čo povedať.

Československý vlčiak je šikovný a dokáže úspešne splniť akúkoľvek úlohu. Je však neskutočne ťažké ich vycvičiť.

Nesnažia sa potešiť majiteľa a príkaz vykonajú, iba ak v ňom vidia zmysel. Aby vlka prinútili niečo urobiť, musí pochopiť, prečo to musí urobiť.

Navyše ich všetko rýchlo omrzí a odmietajú plniť príkazy, nech za to dostávajú čokoľvek. Príkazy počúvajú selektívne a ešte horšie ich plnia. Neznamená to, že vlčiaka nemožno vycvičiť, ale ani veľmi skúsení cvičitelia si s tým niekedy nevedia dať rady.

Keďže je pre nich mimoriadne dôležitá sociálna hierarchia, títo psi nebudú na spoločenskom rebríčku počúvať nikoho, koho považujú pod seba. To znamená, že majiteľ musí byť v očiach psa vždy na vyššej pozícii.

Pri hľadaní potravy chodia vlci veľa kilometrov a nemecký ovčiak je schopný neúnavne pracovať celé hodiny. Od ich hybridu teda treba očakávať vysoký výkon, ale aj vysoké nároky na aktivitu. Volchak potrebuje aspoň hodinu námahy denne, a to nie je pokojná prechádzka.

Je to skvelý spoločník na beh či cyklistiku, no len v bezpečných priestoroch. Bez uvoľnenia energie sa u vlka vyvinie deštruktívne správanie, hyperaktivita, zavýjanie, agresivita.

Vzhľadom na vysoké požiadavky na zaťaženie sa mimoriadne nehodia na bývanie v byte, potrebujete súkromný dom s priestranným dvorom.

Starostlivosť

Úplne jednoduché, stačí pravidelné kefovanie. Československý vlčiak je prirodzene veľmi čistotný a nemá psí pach. Prelievajú a veľmi výdatne, najmä sezónne. V tomto čase ich treba denne česať.

zdravie

Ako už bolo spomenuté, mimoriadne zdravé plemeno. Jedným z cieľov hybridizácie bolo podporiť zdravie a vlčiaky žiť dlhšie ako iné plemená psov. Ich dĺžka života sa pohybuje od 15 do 18 rokov.